Andrej SládkovičMarína, Strofa 41
Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruky nedostať, možno mi v diaľky žiaľne utieknuť, možno mi nemilým ostať, možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť v samote, možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote, možno mi seba samého zhubiť: nemožno mi ťa neľúbiť!
Andrej SládkovičMarína, Strofa 38
Marína moja! sveta búrov duch môj tichý sa nebojí, vulkánskych sa neľakne kúrov, nezľakne krvavej zbroji, svedomie čisté svetov plameň - čaká pokojne v ten hromov deň, pokoj môj v hrobe nezhynie: No môžu strhnúť svet môj celý jedného slova hrozné strely, slova toho z úst tvojich: „Nie!“
Andrej SládkovičMarína, Strofa 291
Marína moja! teda tak sme my ako tie božie plamene, ako tie kvety v chladnej zemi, ako tie drahé kamene; padajú hviezdy, aj my padneme, vädnú tie kvety, aj my zvädneme, a klenoty hruda kryje: Ale tie hviezdy predsa svietili, a pekný život tie kvety žili, a diamant v hrude nezhnije!
Andrej SládkovičMarína, Strofa 72
Slovensko mladé, rodisko moje aj mohyla mojich kostí! v tebe mám pekných obrazov dvoje a dvoje veľkých ľúbostí! - Ako je krásna tá moja deva, aká k nej ľúbosť vo mne horieva: tak ty a k tebe, otčina! Ako tys’ pekná, krajina moja, ako mladistvosť milá mi tvoja: tak pekná, milá Marína!
Andrej SládkovičMarína, Strofa 173
Každý deň nové slnce vychodí a z mŕtvych vstáva príroda; bolestí duch, keď veľkosť sa rodí; z otroctva kvitne sloboda: Zúfal by život v večnej jednote, premeny plodia sladkosť v živote, umrieť chce, čo zostará, sladký zisk nosí aj horká strata: tak smrť životom len slávne vráta do nesmrtnosti otvára.
Andrej SládkovičMarína, Strofa 185
A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov? Ružových tvárí hlaď jará? Či údov sila? Či strmosť krokov? Toto sa všetko zostará! Mladosť je túžba živá po kráse, je hlas nebeský v zemskom ohlase, je nepokoj duší svätý, je tá mohutnosť, čo slávu hľadá, je kvetín lásky rajská záhrada, je anjel v prachu zaviaty!