V nádhernej dvorane nitrianskeho hradu ležal na posteli staručký kráľ Svätopluk. Oči mu zhasínali ako lúče slnca pred západom. Svätopluk cítil, že ho rýchlo opúšťajú sily. Pozrel na svojho najvernejšieho dvorana a prikázal mu, aby priviedol k posteli jeho troch synov: Mojmíra, Svätopluka a Predslava.

Deti moje, - hovoril Svätopluk slávnostným hlasom, keď synovia stáli pred ním pyšne ako tri jedle, - svieca môjho života dohára. Zanedlho sa rozlúčim s vami. Poputujem pred trón Najvyššieho zodpovedať sa zo svojho pozemského života. Ale prv, než by som vás opustil, čujte moje otcovské ponaučenie a vštepte si ho do sŕdc. Nahol sa z postele, vzal do trasúcich rúk zväzok prútov, podal ich najprv Mojmírovi, potom Svätoplukovi a Predslavovi, aby ich na kolenách polámali. Ani jeden zo synov zväzok prútov polámať nevládal. Synovia pozerali na otcovo počínanie nechápavo, udivení.

"Nedivte sa" - povedal otec. Rozviazal prúty a dal každému synovi jeden z nich. "Polámte ich teraz!" Synovia bez veľkej námahy prúty polámali. Po otcovej tvári preletel víťazoslávny úsmev. Vystrel sa na posteli a povedal: "Učte sa na tomto príklade, deti moje. Lebo tak, ako ste nevládali polámať prúty vo zväzku ani vtedy, keď ste napäli všetky svoje mladé sily, nepremôže vás nepriateľ, keď budete spolu držať, a ako ľahko ste polámali každý prúd osobitne, tak ľahko vás premôžu vaši nepriatelia, keď sa budete medzi sebou hašteriť a biť a keď nebudete svorne spolu bojovať. Toto vám odkazuje váš otec! Buďte svorní, milujte sa vospolok a potom nebude moci, ktorá by vás premohla." Týmto spôsobom kráľ svojim potomkom demonštroval potrebu svornosti, pretože len tá im mohla zaručiť neporaziteľnosť a krajine blahobyt.

Po Svätoplukovej smrti v roku 894 si jeho synovia Mojmír, Svätopluk a Predslav napriek otcovmu varovaniu Veľkú Moravu rozdelili. Vojnami oslabená krajina sa v roku 906 rozpadla.